Ifj. Vidnyánszky Attila legnovšia inscenácia „Hamlet” vyvoláva zmiešané pocity a otázky o budúcnosti divadla. Predstavenie sa odkláňa od tradičného rozprávania a diváci sa ocitajú v atmosfére, kde sa skôr len „hümmögne” než aby sledovali jasný dej. Tento prístup môže naznačovať, že divadlo, ako ho poznáme, sa dostáva do krízy.
Rendezér sa snaží o experimentálny prístup, ktorý však môže byť pre niektorých divákov ťažko stráviteľný. Mnohí sa pýtajú, či je tento nový štýl skutočne krokom vpred, alebo len odklonom od klasických hodnôt divadelného umenia. V inscenácii chýba dynamika a napätie, ktoré sú pre Shakespearove dielo typické, čo môže viesť k frustrácii divákov, ktorí očakávajú silný príbeh a emocionálne prepojenie s postavami.
Tento experimentálny prístup môže byť znakom doby, v ktorej žijeme, kde sa tradičné formy umenia stretávajú s novými trendmi a technológiami. Avšak otázka zostáva: je to skutočne budúcnosť divadla, alebo len prechodná fáza, ktorá sa nakoniec vráti k svojim koreňom? Publikum sa musí rozhodnúť, či je ochotné prijať túto novú formu, alebo sa vráti k osvedčeným klasickým inscenáciám.